Montsalvat.

Vo výsosti ducha stojí
vznešený to hrad.
Tam Gwenevier a Arthur vládne,
až tam pochopíš to snáď.

Vrcholom je mesta,
mesta zlatých ulíc v raji.
Jeruzalem mesto ducha,
kde čestnosť každý háji.

Na vrchole leskom zlatý
hrdo stojí ku cti Pána.
Tam čistitota i spravodlivosť
spolu s láskou vyznávaná,

… ku cti Pána.

Ku cti Pána, pre jeho lásku,
všetko v kráse stojí,
ako maľované,
ako z obrázku.

Obrázok to ducha bieleho,
po ceste z nížin,
na tvári už hriechu žiadneho,
nie je on vinný ničím.

Tak týči sa každý
v týchto uliciach,
kde niet už vraždy,
ba ani pýchy na lícach.
Tak stojí duchom čistý,
v tomto meste, v zlatých uliciach.

Jeruzalem prenádherný,
kde klenotom je Montsalvat,
kde každy srdcom Bohu verný,
smie vstúpiť k hradu do záhrad.

Tam čerpá silu z vysoka,
tam studňa živej vody,
čo nie je hlboká.

Irmingard občas skloní hlávku
k služobnici Gwenevier.
Pre posilu čistoty jej, nemennej.
Parsifal zas žiari k meču Arthura,
aby odvaha niesla sa,
k srdcu každého rytiera.

A tak v duchu
prameň vyviera.
Nesie zvesť do nížin,
i do svetu Efeza.

Že hrad je to prenádherný,
no odleskom je iba vetchým.
Že Hrad Grálu, ten vznešený,
že ten dejiskom je svätým.

Sila z neho znáša sa
do záhrad Montsavatu,
tá ďalej prúdi, k dielu Pána,
a nik nenechá pre seba ju jatú.

A tak pieseň vďaky
znie v týchto končinách.
Pánovi svetov,
Ó Svätý!
Vďaka Ti, za bytie v Tvojich diaľavách!