Slepota.

Kráčáš si cestou svojou,
bez náznaku citu.
Čo nevidíš pred tvárou svojou?
Jak máš cestu vitú.

Tá slepota!
Tá hluchota!
Čo mámi Ťa?
A čo berie pol života?

Užívaš si každú mincu,
pôžitok je na tróne.
Ty nazývaš druhých „ovcou“?
a spinkáš sám sťa v bavlne.

Neresť pitia, zábava bujará,
nezažmúriš oka do rána.
Pohľady tieňov zavesené do jara,
a ty vizáž obetného barana.

Zviazaný, vlastným svetom,
už nenačúvaš ani deťom.
Druh tvoj žiali životný,
spytuje sa: „Si to ty?“

Kľakáš v slzách,
padáš sebou znavený.
Hľadáš štipku Svetla,
ten hrdina, čo znal si ho …
… leží zlomený!

Mučivé ticho, temnota okolo,
nikde už Pravdy niet,
hrdina zmĺkol,
zabitý sebou, slzami zmokol on.

Pohľad do zreníc,
vlastného obrazu.
V tmavom zrieť svetlé nič,
začínaš vidieť odrazu.

Slabučká no silnie okamihom,
iskra v tebe belastá.
Zatúžil si po jej Svetle,
čistej, vo vnútri aj s tým tichom.

Sila odkiaľsi vynára sa,
to rastie chcenie tvoje, mocnie zasa.
Sľubuješ si, že tu kdesi,
iba Pravdu počuť chceš,
a vidieť Svetla deti.

Sľubuješ si Svetlo, Pravdu, Spravodlivosť,
že učiníš pre ne zadosť.
Hlavu v nebo obraciaš,
o tom predtým nechceš počuť
nikdy viac.

A tak po strate všetkého,
čo minulé si žil.
Nadobúdaš pohľad nového,
čo si neprežil.

Každým dňom si silnejší,
tvoj život je krásnejší,
a ty stojíš odvážne,
mocný no bez zbrane.

Milovať chceš,
radosť dávať.
Smelo vpred!
Nepomýšľaš na návrat.

Odpustené a odpustil si.
So štítom čistým,
Lásku prijal,
a stal sa kýmsi.

Prešiel svetom na svoj cieľ,
stretol lásku, dostal šance diel.
Teraz ži a nepokaz to!
Inak zmeníš si ortieľ.

Poctivo s citom v sebe,
s pohľadom v hor na nebo,
Pravdou v ňom i tebe,
nehovoríš Buď, alebo.

Vedomý si, hrdo vpred,
s žiarou lásky uprostred,
čistým srdcom, pohľadením,
vraciaš ľuďom, čo ích mení.

A Ty ďakuješ len Jednému,
za dar narodenia,
raz za telo, raz za ducha,
Vznešenému, BOHU, Svetlu večnému.