Kvet ducha.

Padlo seme do zeme
tmavej, mokrej, sčernenej
ocitlo sa spriaznene
v hmote hutnej spevnenej.

Ach, aká tma a chlad,
či tu niet lúča teplého?
Aha, pozri, kamarát,
hľaď na Pána dobrého.

Cítiš chlad a túžbu
radosť chceš za družbu
k rastu tvojmu prosbu
upriam hore k nebu.

Vztýč sa seme zo zeme
vztýč sa, napi vody podzemnej.
Je z pôdy spriaznenej
tvojmu jadru určenej.

Až uzrieš svetlo sveta
napadne ťa jedna veta,
ach, koľko lúčov sveta
v okolí je radosť svetlá.

Hlávku dvíha seme krásne
stojí, hľadí, v duši píše básne.
Ako je len v lúčoch krásne,
teraz je mi všetko jasné.

Temno, chlad pre túžbu nutné
stíska srdce seme smutné.
Túžba rástla, naberala silu
seme vzrástlo, postavilo byľu.

Byľu silnú, vzpriamenú
k nebu hlávku uprenú
kúpe listy, lupene
v žiare svetla zasnene.

Zbiera farby,
silnie telom.
Rastie, krásnie
hore smerom.

Stojí rovno, vztýčene
hlavku drží vzpriamene
k svetlým lúčom uprené
listy kmeňa, do zelena sfarbené.

Celá krásna, nádherná
z lesku lúčov zrodená.
Nezabúda seme zlaté,
odkiaľ vzišlo, zo zeme tmavej.

Čerpá silu zo zeme,
pre krásy kvet nadzemnej.
Po čom teda prahneme?
Po kráse Svetla nádhernej.

Svet je pláň, sťa lúka
toľko kvetov ti ponúka.
Toľko kvetov, koľko stebiel
bys z tej krásy neuletel.

Pozri vôkol seme zlaté
koľko vás je v lúke vsiate.
Jeden z druhým vetrom viate
klesli k zemi, seme zlaté.

Tužbou hnané vyrástli
hľa, farebný kvet, prekrásny.
Kvet ducha svetlom žiari,
Svetlo svieti v jeho tvári.

Daj pozor!
Ty!
Abys jeho žiaru nezastavil!
To Ti Pán tvoj
Boh, pravil.