Thonorun.

Zlatavá prilbica,
pod ňou žlté vlasy.
Rubínové rúcho,
blesková kladnica,
Kto to bude asi?

Merkúrov sluha,
no najviac sluha Boží.
S úctov Parsifalu naslúcha,
keď treba udrie bleskom,
alebo len mlží.

Zverená mu sila,
už každého okúsila.
Môže byť trestom,
no i veľká posila.

Kto lenivý je duchom,
zahalí ho rúchom.
Strach a bázeň zmocní sa ťa,
keď udrie on, bojí sa veľký,
bojí sa mláďa.

Stráži živosť tvoju,
pohyb ducha ba i tela.
Kam zahrmí silu svoju,
tam potrebujú strážcu veľa.

Nechodí on len tak všade,
no keď už,
majú sa vsetci po paráde.
Je to veľký muž.

Sila jemu darovaná,
je nám všetkým dávno známa.
Thorovho kladiva každý obáva sa,
nie je to báj, ale pravda zasa.

Úder kladiva otriasa zemou,
rozráža si cestu svetom,
neuhne pred skalou ani kvetom,
každý onemie
pred jeho hromom, jeho svetlom.

Kto nečistý je,
lenivý, či chamtivý.
Toho plazmový oheň zbije,
a nik sa mu nediví.

Triafa presne, poctivo,
hrmí pod ním a blízka sa,
také je Thórove kladivo.
Všetko zlého popúšťa sa.

Armádu má najväčšiu,
Tí sa veru nezvlečú,
zo služby pre silu najväčšiu.

Silu zvanú Láska,
čo učí ranami,
ba keď poslušný si zákona,
tak i poláska.

Preto pokorný buď,
a nikoho nesúď.
Nech kladivo jeho,
nie je tvojho bytia súd.

Pokľakni radšej,
skloň sa pred Pánom,
Všemocným Bohom,
nech neocitneš sa
tvárou v tvár pred Thonorunom.