Sifé.

Zima ustúpila,
zem zvlhla dažďom.
Sifé silu prisľúbila
všetkým vílam, silfom, škriatkom.

Nastal ruch, zhon, štebot,
to radosťou preniklo sprievod.
Sprievod sluhov Pána,
smerujúci k Zemi,
kde každý radosťou je nemí.

Svižná práca,
veľké diela.
Vítaná je každá farba,
ružová zeleň, blankytná modrá
aj nebeská biela.

Hemží sa to v zemi
i korune stromu,
vyliezajú všetci,
ba i ľudia z domu.

Svetlo prežaruje všetkým,
nenechá ho suchým, vetchým.
Tak rozsvieti sa nejedna tvár,
to pôsobí Svetlo, je to dar.

Radostné ruky kypria zem
zvolávajú na pomoc …
„Poďte, všetci dobrej vôle,
poďte Sifé na pomoc!“

Nastáva výstavba,
rynie sa púčik v zemi,
kráča nad ním káčatko.
Kto vyrastie prvý!?

Sifé sa usmieva,
ďakuje Bohu,
že dovolil je opäť,
zložiť k Zemi nohu.

Ďakuje a velebí ho
za lásku nekonečnú.
Za prírodu i ľudí,
za spoluprácu večnú.

Prianie má len jedno,
aby dielo s ľuďmi neuvädlo.
Za to prosí Hospodina,
nech je práca ľudí blahodárna,
vždy radosť krásna a nikdy iná.