Otvorená brána.

Už od pradávna
vedelo sa kadiaľ
vedie cesta správna,
no nie až doposiaľ.

Človek zahrabal si cestu,
pýchu vzal si za nevestu.
Navliekal jej šperkov,
hrnul k nohám statkov.

Múdrosti otočil sa chrbtom,
rozumu staval trón.
Domýšľavo stojí s vyvýšeným mozgom,
a zabúda na bontón.

Kto je Pánom tvojím,
človeče?!
Kto ti za to stojí?
To už nerečieš!

Nespočet pomocí,
dvoch Synov Jeho.
Zabil si!
Ó nie, nebolo to nehou.

Poslednú šancu máš,
keď rozumu zanecháš.
Múdrosti ruku dáš,
čo v Slove dostávaš.

Ži ho, dýchaj ním
a nebuď podradným.
Miluj a splývaj s ním,
Slovom Pána milostným.

Tam skrýva sa klúč,
k bránam Jeho,
kadiaľ preniká Svetla lúč,
a ty nemôžeš byť bez neho.

Tak zhoď zo seba prach rokov,
a ducha špinu.
Otvorená brána večných vekov,
očakáva tvoju iskru milú.

Stíš sa,
počúvaj.
Hlas, čo volá Ťa,
tomu ruku daj.

Do kráľovstva Pána,
do svetlého raja,
tam vedie otvorená brána.