Domov ducha.

Tú žiaru pred očami
čo stále máš,
čo jej jas iskrou nasávaš,
slnka hrejivého lúčmi.

To teplo je sila,
lásky tvojej kilá,
čo z teba sa vyžiarila,
keď zem domovom ťa vila.

Oceány živej vody
sťa zrkadlá pod slnkom.
Čistoty, tej tvojej plody,
keď putoval si Efezom.

Biele steny, krásne vzory,
velké brány, zlatisté obzory.
Dom ducha tvojho zrieš.
Aký si, v takom žiti smieš.

Hviezd moria i tu,
spočinúť ti dávajú,
po ceste, kde šíril si osvetu,
snov krásu do bytia vnášajú.

Záhrady tvoje
plné kvetov, chvôje,
to všetko je tvoje,
bo dával si lásku, nie boje.

Ovocia plné misy,
skutkov tvojích viditeľné rysy.
Štavy plné, krásne napohľad,
to plody teba sú, činov tvojích,
a toho, že Ťa pýcha neohla.

Všade Svetlo
i cez steny.
To Duch Kristov
skrz teba vyžiarený.
Obklopuje Láskou,
a ty milosťou Pána si obdarený …