Súd.

V dobách zaviatych
Vôľa Otca bola
tou jedinou,
svetom vládla zhora.

Každý poznal ju,
i čo spravne je.
Každý vedel, že zožne,
čo zaseje.

Prišiel pokušiteľ,
rozsieval pýchu,
žiadal oddanosť,
vkradal sa potichu.

Veľa padlo ich, bez ostychu!

Ľudí i bytostí,
smutok tiekol
po lícach,
už od kosti.

Tu Láska Božia učinila krok,
pre záchranu svetov,
Vzišla z Otca, bola Slovom!
Čistou, jasnou, jednou vetou.

Keď hlásala o Bohu, Otci,
radostivo načúvali všetci.
Pýcha obrátila ľudí proti.
Bili Lásku biče i trstinové prúty.

I riekla Láska: „Bude súd,
neunikne mŕtvy, živý!“ čuje ľud.
Príde On, Meč i Vôľa,
zasiahne vás svetov bôľa.

Tisíce rokov, prišiel On,
Jeho Otec vyslal von,
von z domova Božieho,
zoslal súd na tvora ľudského.

Imanuel meno Jeho,
on Vôľou Božou je,
vše pochádza z neho,
Budiš Svetlom i mečom je.

Bežia roky?,
čas je klam,
záleží na forme!
vravel nám.

Začni v sebe premilý,
bytie v raji sme ti sľúbili.
Len ak Slovo počúvneš!
Pred zlom nikdy necúvneš!

Postavíš sa citom v zbroji,
buď rytierom Svetla v stoji.
Neohýbaj chrbát temmu,
veď všetko čím si patrí Jedinému.

Ťaháš zbytky minula,
chcením dobra,
karma účinku sa minula,
tvoja cesta svetlá,
nový koberec ti rozvila.

Obráť sa,
keď cítiš vinu,
nečakaj viac,
nech neucítiš plnú súdu silu.

Svetlo nechce tvoju smrť,
preto zastav zlé a dobrým buď,
nech žneš v súde milosti,
smieť zostať živým,
žiť s vďakou v srdci,
v mieri a radosti:

„Ó Pane, ďakujeme Ti!
Tys Jediný, komu patria naše obety!
Vysliš naše prosby o silu,
lebo Tebe slúžiť chceme …

… a neniesť už žiadnu vinu.