Na veky vekov.

Nad malou dedinkou,
s malou riekou,
skláňa sa mohutný Choč,
Čebrať aj s Mníchom.

Ako traja bratia,
čo chránia malú sestru.
Zem snehom je zakrytá,
zima blíži sa ku Silvestru.

Beloba osvietila zem,
všetky jej chotáre.
V domoch svieca žne,
čajom plnia sa poháre.

Mamka túli dieťa v lone,
otec prikuruje v krbe.
Už nerobí sa ani v lome,
drevo praská v kozube.

Vraj čas oddychu,
šepkáva sa potichu.
No iná práca je tu stále,
v duchu zažnúť viacej žiare.

Nech svieti iskra na veky.
Velký majster nám tak riekol:

„Buďte ako deti.
Cesta k Otci vedie skrze mňa.
Tam žije sa na veky vekov.“